|
|
|
Mapa okolia
|
|
|
História
Vznik Šamorína je zahalený tajomstvom. Podľa Mateja Bela a ďalších významných historikov pomenovanie Šamorín pochádza od kostola, ktorý v minulosti postavili na území dnešného mesta na počesť Panny Márie. Traduje sa, že už kráľ Štefan I. udelil obyvateľom osady práva slobodných občanov, ale tento fakt nedokladá nijaká písomná pamiatka.
|
|
Prvá zmienka o Šamoríne je z roku 1238. V ďalšej listine z roku 1287 sa spomína ako osada s názvom Szentmária (Svätá Mária, neskôr Zentmária).
Roku 1328 kráľovná Alžbeta udelila Šamorínu právo brodu. Mesto bolo už v tomto období obchodným centrom Žitného ostrova. Slobodným kráľovským mestom sa stalo roku 1405 za kráľa Žigmunda a zároveň získalo rovnaké výsady, akými vtedy disponovala Bratislava.
|
|
|
Mestský úrad, park a pešia zóna
|
|
Názov Zentmária sa postupne vytrácal, udomácňovať sa začalo pomenovanie Samaria. Skutočný rozkvet začína od roku 1411, keď mesto získalo od kráľa Žigmunda výsadu usporadúvať na Urbana a Bartolomeja výročné trhy.
Okrem toho bol Šamorín známy aj menšími trhmi, ktoré sa konali raz za týždeň, na ktorých predávali svoj tovar súkenníci, priekupníci s hodvábom, čižmári a chovatelia domácich zvierat obyvateľom takmer z celého Žitného ostrova. Historické pramene uvádzajú dve návštevy kráľa Žigmunda v Šamoríne, a to 15. októbra 1411 a 6. marca 1425. Počas svojej druhej návštevy Žigmund oslobodil mesto od platenia daní. Mesto 9. a 10. novembra 1466 aj kráľ Matej.
Prvé šamorínske cechové spoločenstvo vytvorili roku 1555 kožušníci. Neskôr vznikli ďalšie cechy: krajčírsky, čižmársky, mlynársky, kolársky, zámočnícky, remenársky, rezbársky, tkáčsky, mydlársky, nožiarsky a cech priekupníkov s hovädzím dobytkom. Známy bol aj rybársky cech, ktorý vznikol v polovici minulého storočia. Zachovala sa jeho okrúhla medená pečať s postavou Svätého Petra. Na pečati nie je nápis ani chronostichon.
|
|
Roku 1589 Šamorín stratil výsadu kráľovského mesta a stal sa poľnohospodárskym mestom.
Roku 1683 utekajúci z bojov pod Viedňou podpálili mestskú radnicu.
| |
|
Trojičný stĺp
|
|
|
V meste je niekoľko sakrálnych pamiatok, najhodnotnejšou však je kalvínsky kostol s nástennými maľbami a freskami. Pochádza z tretej štvrtiny 13.storočia. V 14.storočí k nemu pristavili južnú loď, v 15.storočí pôvodnú loď predelili a nakoniec ho v 18.storočí rozšírili o sakristiu a severné priečelie, ktoré reštaurovali roku 1984.
Bohaté dejiny mesta dokumentuje jedenásť historických pamiatok.
Aj národná osveta a vzdelávanie má v meste bohaté tradície.
Štátna škola vznikla v Šamoríne roku 1872 a svoje pôsobenie začala s dvadsiatimi žiakmi. V dvadsiatich rokoch nášho storočia vychádzali v meste dva týždenníky – Felsőcsallóköz (Horný Žitný ostrov) a Somorja és Vidéke (Šamorín a okolie). Pod vedením Antona Khína vzniklo roku 1927 Žitnoostrovné múzeum, neskôr, začiatkom tridsiatych rokov šamorínsky spevácky krúžok. Významné miesto v osvetovej činnosti medzi dvoma svetovými vojnami zaujímal aj dobrovoľný požiarny zbor i ďalšie organizácie pracujúce pod vedením rozličných strán, resp. cirkví.
Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v r.1991 malo mesto 12 051 obyvateľov. Počas prvej svetovej vojny mesto trpelo veľkou biedou. Ku koncu vojny a krátko po nej tu bol zajatecký tábor, v ktorom väznili najmä ruských a talianskych vojnových zajatcov. Šamorín sa môže pochváliť významnými osobnosťami. Žili a tvorili v ňom ornitológ Károly Kuns, ktorého hodnotná zbierka je súčasťou Maďarského národného múzea, hudobný skladateľ István Németh – Šamorínsky, maliar István Tallós - Prochászka a Teréz Dömötörová, ľavicovo orientovaná spisovateľka. Ornitológ Lajos Csiba tiež daroval svoju zbierku budapeštianskemu múzeu. Etnograf, historik a učiteľ Antal Khín je zakladateľom Žitnoostrovského múzea a je autorom viacerých štúdií o cechu rybárov a rybárstve na Žitnom ostrove.
|
|